V rámci Týždňa maďarskej kuchyne v našich reštauračných zariadeniach Čierny orol a Junior komplex sa v predposledný deň svojho pobytu v Rimavskej Sobote naši kolegovia z Egru vybrali na výlet do írečitého slovenského prostredia v Malých a Veľkých Teriakovciach. Najprv navštívili Vodný mlyn, postavený začiatkom 19.storočia v obci Orlajtörék (stredoveký názov Malých Teriakoviec, ako nás inštruoval ochotný sprievodca).
V mlyne mali, podľa itineráru cesty, kuchárski majstri a žiaci pobudnúť maximálne pol až trištvrte hodiny. Ale ukážka vodného náhonu remeňových a reťazových prevodov, triedičov a sít ich natoľko zaujala, že po polhodine mrznutia v priestoroch mlyna (4°C) sme sa stále nachádzali iba na 1.poschodí labyrintu chodieb trojpodlažnej budovy. A pri ceste von z „pevnosti” narazili na „svoju”, presnejšie tradičnú slovenskú kuchyňu s veľkou pecou! Odtiaľ sme ich už (aj spolu so šoférom mikrobusu) museli vyháňať so slovami, že nás čaká farár z Hrachova, ktorý nás má sprevádzať po gotickom kostole. Tak ich zaujali staré kuchynské nástroje, že aj zabudli na večeru na salaši. Už by najradšej aj tu niečo navarili…
Našťastie sa pán farár ponáhľal na bohoslužby, a tak napriek zdržovaniu fundovaného sprievodcu mlyna, sme bleskovo nasadli do mikrobusu. S výhľadom na krátku obhliadku historického kostolíka som si už hladkal škŕkajúci žalúdok. No, chyba lávky. Tentoraz v historickom evanjelickom kostolíku bodovali pre zmenu žiaci- kuchári. S obrovským záujmom počúvali výklad pána farára o postupnej prestavbe gotickej stavby na barokovú a renesančnú (ak som stavebný postup poplietol, môže za to moja nepozornosť pod vplyvom čoraz viac nástojčivo sa ozývajúceho žalúdka). Keby sa len ozývali, ale nás, okolostojacich, ohromovali svojimi vedomosťami o gotike, husitoch-bratríkoch a všetečnými otázkami. Tie nemali konca-kraja…
Okrem toho, v tom chlade (2°C) mi zlyhal aj fotoaparát (prvýkrát za viac než 7 rokov používania v čase-nečase), a tak žiadne zábery jedinečného kazetového stropu či troch stavebných štýlov alebo premiestneného oltára z východného krídla do západného sa nekonali… Jedine západná vežička mi zostala na karte ako posledný záber. A po farárovom vysvetlení, prečo na oltári chýbajú sochy a vzácne predmety, žiakom došla chuť na ďalšie otázky. Rýchlo som sa poďakoval a vycúval von do scenérie práve zapadajúceho slnka nad rázovitým cintorínom a vežičkou kostola.
Nasledovala posledná časť programu (to som si myslel do 18,00 hod.)- ochutnávka tradičnej slovenskej kuchyne. Samozrejme, že na salaši v obci Bakostörék (pôvodný názov Veľkých Teriakoviec) nezostalo len pri bryndzových haluškách, jahňacom perkelte a ďalších slovenských kulinárskych dobrotách! K dobrej nálade a zohriatiu zamrznutej krvi z mlyna a kostola pomohla aj nefalšovaná slovenská domáca. Ešteže končiaci 18-19 roční kuchári sú odolný národ. Keby však bola v čase návštevy aj hudba, tak možnože by kuchtíci predviedli aj svoje tanečné umenie… Ale majstri Laci a Berci zasiahli, že: „Gyerekek, holnap is vágjuk az ipart” (Chlapci, aj zajtra sekáme a varíme), a tak náhradné finále vo forme nákupov v čerstvo otvorených obchodoch pri bývalom komíne dalo nášmu výletu tú správnu bodku.
V piatok pred odchodom si chlapci ešte prezreli naše krásavice (Miss SOŠ OS) a s malou slzičkou v očiach a plní dojmov nasadali do mikrobusu s nápisom Irány (smer) Eger.
Mgr. Viliam Vaš