Nikto nepochybuje o tom, že nemožnosť realizovať prezenčné vyučovanie znižuje úroveň výchovno-vzdelávacieho procesu na všetkých stupňoch. Je tomu tak na gymnáziách, ale aj na našich stredných odborných školách.
Práve tu azda najviac, kvôli tomu najpodstatnejšiemu – praxi, odbornému výcviku. Práve tam, kde je podstata, jadro nášho procesu. Pokiaľ ide o rozsah, tak bežný učebný odbor má týždenne 15 alebo až 17,5 hod. praktického vyučovania . V zmysle školských a štátnych vzdelávacích programov má mať absolvent bežného učebného odboru ( napr. kuchár) kompetencie v ovládaní technologických postupov s využitím technologických noriem, deliť a spracovávať mäso jatočných zvierat, ovládať práce na počítači s gastronomickými programami, pracovať s predpismi HACCP, dokončovať pokrmy pred hosťom, pracovať s registračnou pokladnicou… Vybral som len niektoré nevyhnutné kompetencie, ktorých sú desiatky. Všetci si tu oprávnene kladieme otázky: Ako a kde získa náš žiak tieto kompetencie? Kedy si doplní potrebné zručnosti? Ako bude pripravený pre prax?
Žiaľ väčšina odpovedí smeruje k tomu, že nikdy. Že keď tento žiak získal v prvom ročníku určité základné zručnosti, oboznámil sa s prostredím, v druhom ročníku celý druhý polrok bol bez reálnej praxe a v treťom ročníku sa mu teraz chytáme vydať výučný list odborne nepripravenému.
My sme súčasťou určitého celku a rešpektujeme pokyny ministerstva, nikto z nás však nepochybuje o tom, že toto riziko tu je.
V súvislosti s týmito obavami, ale nielen s nim, sa tu opäť otvára otázka koncepcie odborného výcviku v SOŠ. My sme jednou zo škôl, ktorá takmer komplexne vie poskytovať prax žiakov na vlastných pracoviskách. Pripravujeme k tomu materiálne a personálne podmienky, budujeme prevádzky, venujeme tomu obrovskú energiu. Tiež veľa energie venujeme ekonomickej prosperite týchto prevádzok, ktoré pomáhajú ekonomike školy. Zároveň si však uvedomujem, že je potrebné posilniť prax vo firmách, či už v duálnom vzdelávaní alebo na základe zmluvných vzťahov. Je tomu tak jednak kvôli autentickosti praxe, ktorá je vo firmách bližšie k reálnemu životu, jednak z pohľadu budúcej zamestnanosti žiakov, ich viazanosti na konkrétne firmy, ale tiež pestrosti praxe. Možno práve kombinácia praxe v našich prevádzkach a vo firmách by bola optimálnou. Isté percento v duáli, prvé dva ročníky u nás a posledný ročník vo firmách – to by bol jeden možný model. Prax vo firmách sa ukázala byť výhodnou aj počas pandémie, keď niektoré firmy fungovali a realizovala sa tu prax.
Určite koncepcia OV je pre nás veľkou výzvou, najmä kvôli žiakom a budúcim absolventom. Stojíme pred touto otázkou, úlohou, ale tiež pred úlohou zachrániť čo sa dá z pohľadu praxe po nástupe do školy, aby tých strát bolo čo najmenej. Ministerstvo nebude chcieť opakovanie ročníka ( to má negatívne súvislosti), aj keď ono by bolo najférovejším riešením problému.
Len, aby už táto situácia skončila. Nech sa nadýchneme a tešíme zo žiakov v procese, trebárs na pracoviskách. Práca zušľachťuje človeka.
– b –